Navigácia

Výber jazyka

  • sk
  • en
Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Povesti

 

"Šintavský prievozník"

Už je dávno tomu, čo sa po šintavských vŕškoch prechádzali Turci. V tom čase boli šintavské vŕšky na severnej strane pokryté lesami, na južnej strane vŕškov, kde je teraz Šintava, už vtedy boli vinohrady. Váh pred Šintavou bol rozdelený na dve ramená a obiehal okolo sereďského kaštieľa, ktorý bol ako na ostrove opevnený silnými hradbami. V tom čase mal kaštieľ (bývalý šintavský vodný hrad) tvar štvorcový. Terajší hlavný vchod je na pôvodnom mieste a vtedy mal padací most. Šintavský prievozník sedel ako obvykle na šintavskej strane, na briežku pod lipou. Prievozník nemal práce a zamyslený sedel pod spomenutou lipou, pozeral na prudký tok Váhu a ani nezbadal, že za jeho chrbtom stojí turecký paša. Turek poťukal prievozníka pošvou šable po chrbte. Prievozník preľaknutý vstal a so strachom pozerá na pašu. Paša s prísnym pohľadom niečo mu rozkazoval, ale on jeho reči nerozumel. Pašov sprievodca tlmočil prianie svojho pána - aby ich previezol na druhú stranu Váhu. Prievozník ešte preľaknutý poberal sa k svojmu člnu a pôvodný strach prešiel mu cestou vo vzdor. Vedel, že poslúchnuť musí, ale aj to vedel, že od takých pánov nič nedostane. Keď už loďka plávala, paša cestou svojho tlmočníka pýtal sa prievozníka, či vie niečo o Alahovi. " Vôbec nie, nikdy som o ňom nepočul" - znela odpoveď. " To je pre teba veľká škoda" povedal paša, "stratil si štvrtinu života" " A o sultánovi niečo vieš?" Prievozník sa usmial a i teraz odpovedal záporne. " Ach, strácaš druhú štvrtinu svojho života" - ľutoval ho opovržlivo paša. " Ale iste sa vieš modliť korán!" " Tiež nie" - prehlásil prievozník. " Tak prichádzaš o celé tri štvrtiny života" - zvolal nazlostený paša a pohrával sa so svojou krivou šabľou. " Keď mi ani na štvrtú otázku neodpovieš, na brehu ti moja šabľa zoberie aj poslednú štvrtinu života" - preriekol sa vo svojej prchkosti paša. Prievozník sa trochu zamyslel, svojím bystrým okom pozrel na prúd vody a potom sa nahlas zasmial. Loďou smeroval ku skale, ktorá bola skrytá v strede prudkého toku Váhu. Teraz prievozník požiadal tlmočníka, aby sa pašu opýtal, či vie plávať. "Nie" - vyriekol paša úzkostlivo a pozrel sa na prudký tok vody. Prievozník začal celou silou veslovať. Tu zrazu loďka narazila na skalu. Paša a tlmočník naraz prišli o všetky štvrtiny svojho života. Šintavský prievozník rýchle plával za prevrhnutou loďkou a vyplával s ňou na druhú stranu Váhu, akoby sa nebolo nič stalo. "

"Hrobárova dcéra"

Niet snáď v Šintave alebo v Seredi občana, ktorý by nepočul o tajných chodbách šintavského vodného hradu, teraz sereďského kaštieľa. Chodby tieto smerovali na tri strany. O týchto tajných chodbách, podľa ústneho podania spracoval povesť A. Janega zo Seredi. Povesť je nasledovná. Dávno je tomu, tak asi rok 1600 sa písal. V čase, keď hrad bol v dobrom stave. Vtedy ešte Sereď nemala vlastného kostola. Ľudia chodili svoju pobožnosť odbaviť si buď do Šintavy alebo do Dolnej Stredy. Sereďský cintorín bol na malom vŕšku asi tam, kde je terajší Mestský úrad. Hrobár Matej si širokou dlaňou utieral pot z čela. Občas postál. poobzeral sa dookola, napľul si do dlane a znovu sa chytil lopaty. Kopal hrob pre starého hradného sluhu. Zmilovala sa nad ním smrť, nuž, zmiloval sa nad ním i hrobár Matej. Smutný bol hrobár a na jeho tvári sa už dlhší čas neukázal úsmev. Smútok ho moril. Ostala mu len dcéra - 17 ročná Kvetomila. Bolo to dievča pekne urastené. Ona sa starala otcovi o domácnosť a podľa možnosti pomáhal otcovi pri kopaní hrobov. Ľudia hovorili, že na cintoríne straší. Len Matej a jeho dcéra neverili tomu. Avšak v noci na cintorín nechodili, veď tam ani nemali čo robiť. Len raz. Bolo to kancom júna. Dcéra sedela na kamennej lavičke pri hrobe svojej matky a strojila sa tu položiť kyticu poľných kvetov. Usmiaty letný deň sa pomaly stratil a ona vo svojom zamyslení nezbadala pokročilý čas. Z myšlienok ju vyrušil hlas hlásnika: " uderila jedenásta hódiná!" Rýchle povstala a v tom začula šramot v kaplnke. Dvere kaplnky zarachotili a z nej vykročila tmavá postava. Uchytila hrobárovu dcéru. Ešte stačila vykríknuť. Otec začul volanie svojej dcéry a v mesačnom svetle uvidel prchajúci tmavý tieň a priamo do kaplnky. Keď hrobár vbehol do kaplnky, videl na krypte odsunutý kameň. Pred otvorom bola odbodená ešte čmudiaca fakľa. Nazrel do otvoru a videl, že sa nejedná o kryptu, ale o tajnú chodbu. Nemeškal a vbehol do tmavého otvoru. Od tej noci nikto o hrobárovi a jeho dcére viac nepočul. Pán hradu využil túto príhodu na zastrašovanie ľudí. Vraj zlí duchovia a strigy sa postarali o koniec hrobára a jeho dcéry. "

"Dcéra Šintavského prievozníka"

Turci sa hradom, čo im neboli priamo v ceste, dlho vyhýbali. No ak im hrad nedovoľoval prejsť na vhodnom mieste cez horskú úžinu, alebo cez hlbokú a prudkú rieku, pustili sa aj doň. Najprv sa však potmehúdsky pokúšali získať ho sľubmi, a keď nezabrali, tak vyhrážkami. Raz sa tak upriamili aj na vodný hrad Šintava. Šintava bola na neveľkom vážskom ostrove. Strážila na dlhom kuse jediný vážsky brod, cez ktorý viedla cesta do Zámkov a na bohatú Trnavu. Turci prešli cez Šoporňu a usadili sa na lúkach hradu pred mestečkom Šintava, aby ich ochránili. " Toľko vojska nemám," odkázal. " Nemôžem sa s turkami pustiť do otvoreného boja. Je ich niekoľkokrát viac." Po takejto odpovedi mešťanom inšie nezostávalo, len sa rozutekať do lesných húštiav na druhej strane novozámockej cesty. Ale Turci sa ani nedotkli mestečka Šintavy! Ak svojim nečakaným správaním prekvapili Šintavanov, rovnako ich prekvapila aj Judita, dcéra starého prievozníka Machového. Už vyše týždňa zastupovala chorého otca. Domáci ľudia, čo ich previezla na sereďskú stranu, rad radom jaj radili, aby sa nevracala na ľavý breh. Je mladá a pekná! Turci také ženy nenechajú na pokoji! Nech myslí na svoje drobné deti! Možno by ich aj bola poslúchla, no nedovoľoval jej to rozkaz hradného kapitána: " Zostať pri prievoze aj v noci, aby pomohla cez Váh aj ďalším utečencom. Pravda, mohli aj cez brod, lenže starším, najmä starším ženám sa neveľmi chcelo tadiaľ. Voda bola hodne vyše kolien a prudko podrážala nohy. Judita zostala, aj si pospala, lebo od mrku do svitu sa tam nikto neukázal. Až pred poludním druhého dňa prišli traja aj - to Turci a bielou zástavou. Zaplatili uhorskými peniazmi a poprosili, aby ich previezla na hradný ostrov. Keďže prievoz bol poniže neho, vzala čln. Na ostrove jej prikázali čakať, prevezie ich aj späť. Sotva však podišli k hradu, z neveľkého kúska vrbiny, čo rástla na konci ostrova, vyšiel jej muž. Už roky bol vo vojenských, ako šikovný nepolapiteľný zved. - Dobre, žena moja, že som bol na blízku, povedal pokojne, no súčasne aj vyľakaný. - Dohovorili sa, že na spiatočnej ceste ťa odvlečú svojmu veliteľovi. Choď domov, vezmi deti, a ujdite až niekam do hájov, za Svätou Chrastou. Previezol ju a vrátil sa pre turecké posolstvo. Tomu sa v hrade nevodilo práve najlepšie. Všetkým trom im hneď pod hradnou bránou zaviazali oči a rozviazali až v hradnej mučiarni. Už toto miesto sa im videlo strašnou urážkou. A ešte ich v nevľúdnom pološere nechali hodnú chvíľu čakať. Prinášame list od jej milosti, pašu Ibrahima. Povedal jeden z nich ako-tak po slovensky. Veliteľ hradu bol nemec, a tak sa všetko muselo dvakrát tlmočiť, najprv do slovenčiny, potom do nemčiny. Nepoznám takého pána! - zavrtel hlavou veliteľ. Nič to,! - uklonil sa Turek lišiacky. - Skoro budeš mať tú česť triezvy rozum. Veď poslúchnem. Turek sa nedá mýliť posmešným úškľabkom. Prečítaj si list jeho milosti - pokračuj uvážlivo, - len potom sa rozhodni... A nezabúdaj, že Ibrahimovo srdce je plné lásky k tebe i k tvojim ľuďom. Veliteľovi preletel tvárou nový úškľabok. Pozná tureckú lásku! Nie sú tu takto zoči-voči prvý raz!... Vezme však list a rozvine ho. A tam samé turecké háky-báky! Nenamáha sa lúštiť ho. Ledabolo poskladá papier a vráti ho Turkovi: - povedz svojmu pašovi, že tu je v kresťanskej krajine, teba treba písať kresťanským písmom! Obráti sa k svojim a prikáže zaviazať turkom oči. - Zle robíš kapitán! -povedal turecký tlmočník na odchode. - Veľmi zle! Paša Ibrahim neodpúšťa takéto urážky. Ani my! - znela odpoveď. Paša Ibrahim sa naozaj rozzúril: - akože,. - hocijaký kresťan bude mu rozkazovať ako má písať?! Potresce ho, bezočivca! Dnes ešte naoko pokojne čakal. Pravda, jeho ľudia rabovali v Šoporni, v Pate i v Hájskom. V podvečer si dal zavolať šintavského richtára: - Choď do hradu za tým vaším nemeckým psom a povedz mu, ako sa voči vám správame. Ak poslúchne a najneskôr zajtra na poludnie otvorí bránu, zabudneme na všetky urážky a podáme mu priateľskú ruku. Ak sa neumúdri, zaútočíme. Za všetko, čo sa vám potom stane, bude on vynovatý! A keď sa do poludnia druhého dňa ani richtár nevrátil, ani nad hradnou bránou nezaviala biela zástava, paša Ibrahim sa naozaj strašne rozzúril. - Zdochnete ako prašivé psi! - pohrozil hradu spod starej košatej lipy pri prievoze. Vzápätí už netrpezlivo zvolával Turkov, ktorí už zle - nedobre vyčíňali v mestečku, alebo v okolitých húšťavách snorili po utečencoch. Sám Ibrahim sa vybral k svojej pýche, k svojim dvom delám, ktoré dal postaviť na najvyššie miesto strmého ľavého brehu. Hrad bol z tade ani na dlani. Slnko sa ešte nijako neponáhľalo zapadnúť a Turci sa už s veľkým krikom spúšťali k Váhu dolu ľavobrežnými strminami. Strácali sa v prašnej kúrňave. Jedni vrieskali, aby si dodali chuť do boja, druhí, že zle stúpili, a nevedeli sa zastaviť, tretích prekvapila chladná voda i hlbočina. A do toho vresku a do tej prašnej kúrňavy vmiesili sa krátko po sebe dva výstrely z dela. Lenže aj na hrade mali takú istú zbraň i skúsených delostrelcov. Namierili delo na turecké stanovište, vystrelili a paša si musel hľadať nových delostrelcov. Keď vystrelili druhý raz, jedno Ibrahimovo delo sa v úľaku vrhlo do Váhu. - Nedobré miesto si si vybral, paša Ibrahim - uškrnul sa veliteľ Šintavy - hradu. - Druhý raz nestavaj delo nad samú vodu! - Ešte mám jedno! - pohrozil paša. Vystrelil z neho a zasiahli svojich - plť, na ktorej sa práve prevážalo zo tridsať najsmelších janičiarov. Dvoch zabilo, niekoľkých zranilo a plť na kúsky rozbilo. A nedarilo sa ani na druhej pýche pašu Ibrahima, osobitne cvičeným rebríkárom. Pod ochranou šípov a výstrelov z pušiek pristavovali k hradným múrom vysokánske rebríky a liezli na ne. Šintavanov však nič neprekvapilo. V hrade bojovalo všetko, čo malo zdravé ruky a nohy. Boj trval do najtmavšej noci. - Hanba by nám bola nepokoriť ich! - Povedal paša, keď si líhal na mäkké lôžko v stane na námestí vykradnutého a opusteného mestečka. - Veď ich aj so ženami a s deťmi je aspoň desať ráz menej ako nás... A to si rozmysli! Z dlhej chvíle a z túžby po nejakom nečakanom zážitku aj sám sa vybral do húšťav. Zveril sa na koňa a ten vykročil po ceste na Svätú Chrasť. Pravdaže, nešiel sám. Pre istotu vzal si na ochranu dvoch janičiarov. Čoskoro odbočil do viníc. Za nimi je hora a v hore storaké húšťavy. Iste v nich na niekoho naďabí. A tu sa z kríkov konča viníc ozve detský plač. Paša sa usmeje a pobodne koňa. Aj janičiari sú spokojní. Vždy je dobre keď veliteľ nejde nadarmo na lov! Jednako, čím sú bližšie k lesu, tým sú opatrnejší. Veď tam môžu byť aj chlapi ozbrojení kosami a železnými vidlami. Lež za kríkom je len žena. Pekná mladá šintavanka. Dve malé deťúrence sa túlia k nej ani kuriatka ku kvočke. V jej očiach je nenávisť, v ich očkách smrteľný strach. Ibrahim kývne na janičiarov. Jeden zdrapne dievčatko a na mieste ho usmrtí. Mŕtvolku vzápätí odhodí do hory ani kus práchnivého dreva. Druhý schmatne chlapca a sadá na koňa. - Ej, tvoja milosť, - povie ten, čo bol zavraždil dievčatko, - aký je len Alah dobrotivý! Táto žena je ti priam osudove určená! Prevážala nás cez vodu, povedali sme ti, že ti ju privedieme. Nečakala, ušla a predsa ti padla do rúk. Paša sa spokojne usmial. Potom dal obom janičiarom znak, aby chlapca odniesli do tábora. Judita žalostivo plakala. Na zem sa hodila a nevstala, čo ako kričal. Nedbala ani na šľahy korbáčom. - Zabi aj mňa, keď si mi vzal to najdrahšie! - Opakovala zúfalo. Potom jej však náhle svitlo: Čo robí, zle robí! Načo sa ponáhľať umrieť?! Najprv sa treba s Turkom vyrovnať tak, aby nato nikdy nezabudol! Vstala, utrela si slzy a pokúsila sa usmiať. - No, vidíš, - povedal Ibrahim spokojne, - takto sa mi naozaj páčiš! - Pobodol koňa a naznačil jej, aby šla vedľa neho. Privrával sa jej a ona občas pozrela naňho, aj sa usmiala. Ba aj pekný strapec hrozna mu podala. Keď šli popod agáty, zrazu bolestne skríkla a spustila sa na zem. Chytila si nohu a ukázala na tŕň, čo ju pichol. Paša zoskočil z koňa a kvokol si k nej. Prizrel sa jej aj ju pohladkal. Aj ona sa osmelila. Pohladkala mu ruku, potom i tvár. Raz, dva razy, hravo ani mačka. Oči však zakaždým razom skúmavo mihli po kindžáli, ktorý mal zapásaný. V nestráženom okamihu ho bleskovo vytiahla a bodla pašu rovno do srdca. V tej chvíli bolo po ňom. Mala utekať, aby ju Turci nedostali nijako do rúk, ale hrôza, ktorú v sebe do vtedy všakovak potláčala, prikovala ju k mŕtvole. Nakoniec sa predsa len spamätala. Poobzerala sa, vytiahla z pošvy pašovu šabľu a odťala mu hlavu. So šabľou i s hlavou utekala s tade, ako by ju víchor unášal. Ďaleko v chotári spustila sa k Váhu. Preplávala na druhú stranu. K pevnosti sa prikradla až v nočnú hodinu, pod ochranou hustej tmy. Veliteľ sa potešil daru, ktorý mu priniesla. Keď Turci zazreli v rannom slnci nad hradnou bránou lesklú tureckú šabľu a na nej pašovu hlavu, hneď vedeli že je zle. Tam, kde si slabá žena poradí ľahko s najmocnejším veliteľom, tam im ruže naozaj nebudú kvitnúť. Ešte ten deň odišli. Len na mestečku, Pate a Šoporni si znova vyliali zlosť.