Prvé písomné zmienky

Prvý písomný záznam o Šintave je z roku 1042, kedy sa Peter Orseola, následník Štefana I., spojil s nemeckým cisárom Henrichom III. Spolu zorganizovali výpravu proti uhorskej šľachte, ktorá v roku 1041 povstala proti Petrovi pod vedením palatína Samuela Aba. Dobyli Bratislavu, celé Považie, hrady Šintavu, Hlohovec, Banu a dostali sa až po Hron.

Druhá písomná správa z roku 1074 je zachytená vo Viedenskej obrázkovej kronike, kde sa Šintavský hrad spomína ako miesto, kde zvrhnutému kráľovi Šalamúnovi, synovi uhorského kráľa Ondreja I., prišiel na pomoc Henrich IV., nemecký cisár. Bojovali o znovuzískanie kráľovskej koruny proti kniežaťu Gejzovi I., ktorý sídlil v Nitre. Kronika uvádza: "A keď prišiel cisár k rieke Váh, Šalamún cválal s tromi šíkmi zo Šintavy k Nitre".

Ďalšia správa je z roku 1177. Podľa nej uhorský kráľ Belo III. závetom potvrdil časť majetkov v prospech Zemereho, komesa zo Šintavy. Z prameňov vyplýva, že šintavským hradným komesom bol už v roku 1173. K šintavskému kráľovskému pohraničnému hradu patrili aj okolité oblasti napr. Šoporňa, Pata, Vozokany, Abrahám, Križovany, Šúrovce, ale aj pozemky vo vzdialenejších lokalitách. Z donačnej listiny kráľa Bela IV. z roku 1241 sa dozvedáme, že Šintavský hrad mal majetky aj v Bratislavskej župe. Svedčí o tom táto udalosť. Keď kráľ Belo IV. roku 1241 bol v bitke uhorských vojsk s tatárskymi vojskami porazený a utekal do zahraničia, pri prechode za Bratislavou mu tamojší mešťan Woch pomohol a obdaroval ho dobrými koňmi a potravinami. Kráľ po svojom návrate v roku 1243 obdaril Wocha za tento čin šesťplužnou časťou pôdy v osade Ablenč v Bratislavskej župe. Táto pôda doteraz patrila ku kráľovskému hradu Šintava.

Šintavský hrad sa spomína aj v donačnej listine premonštranského kláštora v Turci z roku 1252, ktorou kráľ Belo IV. daroval kláštoru dve tretiny z každého mýta na Váhu, a to "od hradu Šintava až po močariská, do ktorých Váh padá". V listine je zároveň aj informácia o prekladisku dreva z pltí a nový drevený most cez Váh pri šintavskom brode.

Ľudmila Hercegová